Stoka

V kolobehu udalosti, v prachu minulosti, prítomnosti i budúcnosti sa zvíril prach plny nečistého svedomia.

Keď sa piliere držiac základy podlomia,
a v srdciach pretrvá úplná tma,
ty a i všetci odvráťte sa od zla.
To ostrá britva, to výčitky, čo ma pokoria.

A jazva ďalšia, hlasy z ďaleka,
vinna mňa prenasledujúc – ničiaca.
„Odpusť ty i ty, aj vy, vy všetci…“
Sklamaný? Ale i ja, čo sebec najväčší.

Zlodej života, vrah krásneho sna.
„Smiem ešte raz, prosiť? Isteže,
čoho iného ako odpustenia.”

Preto sa ja špinavé stvorenie kruté,
vrátim tam kam patrím,
možno sa tak všetkým stratrím,
buď teda stoka prekliatia moja.

Na veky vekov, bud mojim domovom…